Senzácie titulných stránok 

Zdravie a dobrý fyzický stav sa stali modernou fixáciou. Multimiliardové odvetvia sa spoliehajú na naše investície v nekonečnej snahe zdravšie jesť, mladšie vyzerať, cítiť sa živšie… Stretávame sa s údajnými senzáciami titulných stránok a rôznej inej reklamy, ktoré sa snažia pretlačiť spôsoby, ako sa „vylepšiť“.

Snažíme sa držať krok, vyhľadávame lekársku pomoc, alternatívne terapie na liečbu chorôb tela aj duše. A predsa sa podľa štatistík naše kolektívne zdravie zhoršuje.

Objavuje sa stále viac chronických fyzických problémov a ochorení, ako aj duševné choroby a rôzne závislosti. 

V našej spoločnosti kraľuje toxická kultúra. Od látok znečisťujúcich životné prostredie, častíc azbestu až po záplavu oxidu uhličitého. Nehovoriac o tom, že nás spoločnosť oddeľuje od nás samotných. Od našej pravej podstaty, od nášho ja.

Počula som jednu úvahu, že aj tak sme premnožení a príde okamih, keď nás Zem zo seba strasie ako parazitov. Nemusí to tak ale byť. Dôležité je, aby začal každý z nás od seba robiť potrebné zmeny.

Žijeme vo svete, ktorý je rozdelený. Preto je aj naša psychika rozdelená. Spoločnosť je proti duchu každého jednotlivca, pretože jej to tak vyhovuje. Veď čo, keby si každý šróbik v systéme začal napĺňať svoje sny a túžby? Kto by ťahal ten veľký spoločenský systémový stroj?

Naša spoločenská a hospodárska kultúra vo svojej podstate vytvára chronické stresové faktory, ktoré podkopávajú zdravie tými najzávažnejšími spôsobmi. A to sa deje s narastajúcou intenzitou už niekoľko posledných desaťročí.

Nespočetné množstvo ľudí trpí chorobami zapríčinenými stresom, alergiami, nevyrovnanosťou svojho vnútorného prostredia, úpadkom životného prostredia, klimatických zmien, chudobou až po sociálnu izoláciu.

Narastajú diagnózy psychického zdravia u mladých ľudí. Ide hlavne o obavy z klimatických zmien, ktoré vnímajú ako ohrozenie budúcnosti a to takým spôsobom, že ľudstvo je odsúdené na zánik. Spôsobuje im to pocity, že ich vláda a dospelí zradili. Vnímajú bezmocnosť, opustenosť, beznádej a nárast úzkosti, čo zapríčiňuje často stavy mentálneho zrútenia a depresie.

Čo je najhoršie, že všetci o tom vieme a nikto s tým nič nerobí. Akoby sa nás to netýkalo. Mne sa to zdá až neuveriteľné. Žijeme ako Zombie. Na mnoho z toho, čo je ževraj normálne sme si zvykli alebo lepšie povedané, prispôsobili sme sa. Nie je tu čo vidieť. Všetky systémy fungujú tak ako by mali, nie sú potrebné žiadne ďalšie otázky. Tie nenormálne veci, ktoré nám vytĺkajú cez média do hláv sme prijali ako normálne.

My ľudia si dokážeme zvyknúť na všeličo, hlavne keď sú zmeny postupné.

Ja osobne si myslím, že až vo chvíli, kedy má človek toho plné kecky, až keď ho to donúti sa na chvíľu zastaviť, vtedy sa v určitom okamihu v ňom prebudí vyššie volanie. Všetci hľadáme svoju vyššiu moc. Či si to uvedomujeme a priznáme alebo nie.

Je to mystické. Niekedy sa to prebudí samo, niekedy vyvolané vonkajším podnetom. Keď sa prebudí náš duchovný pud alebo zvedavosť, človek túži zistiť viac o tom, čím je ľudská bytosť za hranicami obmedzení, ktoré spoločnosť bežne chápe, uznáva a snaží sa presadzovať.

Všetci okolo nás, kamkoľvek sa pohnete sa snažia zaplniť svoje diery. Všetky tie vnútorné bolesti, ktoré držia pod pokrievkou a to hlboké miesto prázdnoty. Všetci túžia po šťastí.

Táto túžba sa prejavuje mnohými spôsobmi ako napríklad niekam patriť, snaha poznať zmysel života, svoje poslanie, túžba uniknúť našim podmieneným egocentrickým osobnostiam a záujem o transcendentné zážitky.

Čo je smutné, je že sme viac naučení hľadať to naplnenie v hromadení pominuteľných vecí. To však nie je možné. Nič z vonku nám nenahradí to, čo nám chýba vo vnútri. Prázdnota, ktorá nás trápi vyžaruje z miest, kde sme stratili kontakt so svojím najlepším ja.

Našťastie vďaka (pre nás, širokú verejnosť) novým poznatkom kvantovej vedy, alternatívnym medicínskym technikám a múdrym duchovným vodcom sú spôsoby, ako vkročiť do novej paradigmy, ktorá postupne medzi nás prichádza.

Rada by som vedela, ako to vnímate vy? Ak máte deti, vnúčatá alebo pravnúčatá, čo im prajete? Čo pre ne urobíte? Nemám žiadne ďalšie otázky.

Článok som napísala ako úvahu a použila niektoré citácie z knihy: Mýtus o normálnosti od Gábora a Daniela Maté. Myslím, že je skutočne načase sa prebudiť.