Beta Pavle

Kde iné ženy končia, ja som začínala

Mama ma volala Divá Bára. Od malička som neznášala obmedzenia. Moji rodičia mi síce určili hranice, ale medzi nimi som si mohla voľne rebelovať. Milujem slobodu a dobrodružstvá. Milujem napätie a akcie. Nepovedzte to nikomu, ale vyrastala som na stromoch.

Od svojich 14 som stála na pódiach a vypalovala rockové pecky s mojou vlastnou kapelou. Už vtedy za socíka som tým zarábala slušné peniaze. Hrávali sme takmer každý víkend a veľmi ma to vnútorne obohacovalo. Bola som obdivovaná a uznávaná. Bola som zvyknutá na potlesk. S malými prestávkami spievam s kapelou do dnes (mám 58).

Tak som si krásne kvitla do krásy v prúde naplneného života. Keď som sa vydala a prišli na svet dve (dnes už dospelé) krásne deti a bola som najšťastnejšou ženou pod slnkom.

Hoci som milovala svoje deti, užívala si rodičovstvo plnými dúškami, ako vyrastali a mali svoje záujmy, začala ma zabíjať rutina. Bolo treba niečo vymyslieť. A tak som si vymyslela regionálne rádio Beta, ktoré je od 1993 stále úspešne na trhu. Šťastnejšiu podnikateľku ste nemohli stretnúť. Nevedela som sa dočkať rána, kedy zas niečo podniknem.

Moje šťastie však netrvalo dlho. Prišlo prvé obrovské sklamanie, keď môj ex mi dal podmienku: „Buď rádio, alebo rodina!“

Odišla som z rádia, ktoré nesie moje meno. Dlhé roky som sa s tým nevedela zmieriť. Dnes by som to neurobila.

Inak sme si nažívali v pohode. Ja som mala vytúžené deti, tak som sa úplne oddala rodičovstvu. Môj vtedajší manžel bol zaneprázdnený. Bol stále preč. Nosil domov iba výplaty. Mala som pocit, že naše deti vychovávam sama.  Po 18 rokoch sme sa rozviedli.

Po rozvode som si myslela, že sa mi zrútil svet. Skončila som s dvoma igelitkami a strachom, kam sa podejem. Nič mi nedávalo zmysel. Vtedy som bola najnešťastnejšia žena na svete, ktorá sa navyše dostala do poriadnej platobnej neschopnosti. A tak som plakala a plakala.To obdobie nazývam okrajom pekla.

Keď som si poutierala slzy, tak som zbalila kufor a vycestovala do Nemecka. Bola som tak odhodlaná vypadnúť zo svojho brlohu, že mi neprekážalo ani že neovládam nemecky jazyk. Nevedela som ani ceknúť J.

Popri intenzívnom kurze nemčiny som si našla prácu masérky a po dobrom roku som si dokázala splatiť dlžoby na Slovensku.

A tu sa môj príbeh začína ...

Spoznala som zaujímavého muža a o pár mesiacov moja cesta putovala do Švajčiarska. Otvorila som si vlastnú masážnu prax v rehabilitačnom stredisku v Zurichu a znovu mi život začal dávať zmysel. Žiarila som šťastím a mohla som si dovoliť navštevovať aj moje deti .Raz do Rakúska za dcérou s rodinou, raz do Španielska, kde žije môj syn. Deti sú mojimi najcennejšími pokladmi a najlepšími priateľmi a aj keď žijeme ďaleko od seba, náš vzťah sa stále viac upevňuje.  

A keď som bola už zas raz hore, tak muselo prísť niečo, čo má dá znovu dole. Lebo môj život je horská dráha. Tak prišla Corona a s ňou aj kríza do nášho vzťahu s partnerom. Podarilo sa mi nájsť prácu v Rakúskych kúpeloch, ktoré za prísnejších opatrení fungovali aj počas krízového stavu.

Žila som blízko mojej dcéry a milovaných vnúčat. Vychutnávala som si ich blízkosť, ale nebola som to celá ja. Niečo akoby mi chýbalo. Partnerská láska, opora a zdielanie toho, čo s deťmi zdieľať nemôžete.

Neskôr sa ukázalo, že náš rozchod s priateľom nebol definitívny. A tak sme sa navštevovali počas celého roka a pol, až kým sme sa opäť nerozhodli žiť spolu.

Teraz si nažívame v malebnej dedinke v Alpách, kde má priateľ chatu. Dýcham čerstvý vzduch a pijem dobrú vodu. Je to kraj, kde dobrú noc chodia dávať líšky.  Pred chatou sa pasú kravy a na terasu prilietajú vtáky. Sme vo výške 1.100 m.n.m. a vrtulníky lietajú niže nás. Je to ako pocit pre bohov.

A tak som opäť šťastná. Našla som si prácu opatrovateľky. Pracujem tri dni do týždňa, čo mi stíha pokryť všetky náklady a ešte si aj čosi môžem odložiť bokom. Ostatné dni som si vyhradila pre seba a moje vášnivé koníčky, ktorými je šport, písanie, spev a hra na gitare.

Konečne som pánom svojho času. Veľa sa učím, čítam a tvorím nové projekty, ktoré sa snažím realizovať. Užívam si plnými dúškami každý okamih.                      Milujem to tu.

A preto som sa rozhodla povzbudiť všetky ženy, ktoré zažili sklamanie, aby to nevzdávali. Aby si tiež utreli slzy a vydali sa za svojim dobrodružstvom. Neberte tú životnú horskú dráhu tak vážne a užívajte si, keď ste hore. Nikdy nevieme, čo nás stretne.

Nemá význam ani plakať, ani sťažovať sa.  Keď zostanete sklamané sedieť doma na gauči, tak nikdy ďalšie dobrodružstvo nezažijete. Človek by mal vždy zostať otvorený všetkým možnostiam.

A preto milé dámy 45 + : Kde iné ženy končia, my  začíname!